...doktor Grins bol ako vždy úplne spokojný. Figurant ležal na chromovanom stole a bol celý akýsi bledý. Bol nahý, len na rukách, nohách a hlave mal akési popruhy. "Tak som vám ho pripravil ako ste chceli" ozval sa doktor Naum. Doktor Grios nonšalantne prešiel k akémusi stolíku a z malej misky vybral skalpel. "Tak poďme na to" predniesol slávnostne. Ľavou rukov znalecky pridržal kožu, kým pravou viedol peroatálny rez hrudným košom. Figurant bol samozrejme pri vedomí. Jeho otporný zjapot sa rozliehal miestnosťou. Svetlo v jeho očiach pohasínalo. Doktor Gris medzitým previedol olaálny rez brušnej blany. Zo vzniknutej rany sa vyvalil prúd teplej krvi. Poručík Rusci si povzdychol. Doktor Naum vytiahol akési kliešte a začal sa nimi špŕtať v rane. Po chvíli čosi vytiahol. "Oala".

Miestnosť zalialo sýto červené svetlo, vlastne to bola skôr tma, pretože svetlo bolo tak husté, že bolo vidno len tie najvýraznejšie kontúry doktora Griosa, doktora Nauma a figuranta na stole, nástroje sa v tom svetle dočista utopili. Doktori začali lapať po dychu, pretože sa im zdalo, že svetlo nie je svetlo, ale tekutina, ktorá im bráni dýchať. Miestnosť sa prevrátila dolu hlavou a postavy pomaly začali bezvládne klesať k plafónu. Figurant sa ocitol nad doktormi. Husto červené svetlo siahalo len do polovice miestnosti, takže sa nachádzal mimo neho a hľadel na svoj odraz na hladine. Ranu mal stále otvorenú, ale nič necítil. Nemohol sa dívať inde, pretože bol silno pripútaný. Odrazu pocítil slabé chvenie a začul tlmený hrmot. Svetlo sa začalo zvíjať, peniť a pred ním sa odohral najhorší obraz, aký si nikdy nevedel ani len predstaviť. Videl doktorov, vojakov aj chudého Albina ako sa stratili vo veľkom víre ustiaceho do veľkého mixéra. Cítil zhnusenie, ale tak trochu im to aj prial. Pomaly si však začal uvedomovať, že to nemože byť skutočnosť.

Svetlo pomaly slablo. Ticho. Len dunivé ticho. Figurant ležal pokojne, len v ľavom oku mu trošku cukalo. Nad svojou hlavou zbadal akési postavy. Po chvíli spoznal oboch doktorov. "Aaa, figurant sa nám už prebral." ironicky skríkne doktor Gris. "Prosím, čo sa .." "Buďte ticho, ste slabý" ostro ho napomenie doktor Gris. Dvere do miestnosti sa otvoria. Ktosi vchádza. Je počuť dunivé kroky, určite má obuté ťažké čižmi. Figurant trochu pootočí hlavu, ale len toľko ako mu to dovolujú povrazy. Matne zbadá akéhosi muža v uniforme. Muž prikročí k doktorovi Grisovi a čosi mu šepce. "Áno, rozumel som plukovník." ticho odvetí doktor Gris. Plukovník sa ležérne otočí a odíde preč. "No pán figurant, myslím, že už ste pripravený" odvetí dokor Gris a z démonickým pohľadom prikročí k figurantovi..

"Toto sa už raz stalo!" vykríkol figurant. "Prosím?!" neveriacky odvetil doktor Naum a vyčítavo s rastúcim hnevom uprel svoj pohľad na doktora Grisa. Ten len nehybne stál s pootvorenými ústami, zrak uprený do neurčita a z meravých rúk mu vypadol skalpel. "To nemôže byť pravda, doktor Naum verte mi, skúsme rozmýšľať.." dostal nakoniec so seba a presvedčujúc aj sám seba. Nedôverihodne pokračoval. "To je vylúčené, ja za to nemôžem, určite za to nemôžem.." Doktor Naum sa pomaly blížil k bakelitovej krabici, na ktorej bolo jedno veľké biele tlačidlo. Figurant len nechápavo sledoval vzniknutú situáciu. "Figurant sa určite mýli, veď.." vtedy sa figurant spamätal a vyhrkol: "Vy ste sa blížili ku mne so skalpelom v ruke, ležal som na tomto stole, cítil som ten istý zápach a doktor Naum stal práve tam.." "NIE!" skríkol doktor Gris "Nerobte to!" stihol ešte zvolať na doktora Nauma, ktorý však chladnokrvne zatlačil na tlačidlo.

Karl sa prebudil. Bol nahý, ako vždy. Jeho stroho zariadený byt osvetľovali lúče vychádzajúceho slnka. Cíltil zvláštne pálenie na podnebí, v hlave mu hučalo. Nebolo to také obyčajné hučania ako keď ste unavený, alebo máte teplotu. Bolo to také umelé, také temné hučanie. Ako keď hučí obrovský počítač, ktorým pretekajú milióny dát. Všetky tie ventilátory, tie integrované obvody.. Opäť sa to stalo. Zase sa to vrátilo. Tie skurvené halucinácie. Čo to znamená? To hnusné páchnuce laboratórium, tá chladná neónova žiara vychádzajúca odnikiaľ, tie hnusné ksichty v lekárskych plastoch, ten dupot čižiem o kovovú podlahu.. Ľavou rukou si podoprel bledú tvár. Po nose mu stekala kvapôčka potu. "Už je to tu!" takmer nehlučne zamrmle. Postaví sa a rázne odíde k šatníku. Vyberá nejaké ošarpané šaty, či kostým a odchádza von..

"Mami! Mami!" počuť spred domu. Karl prechádza úzkou tmavou chodbou k bráne, cez ktorú vidí svetlo z vonku. Miestami sa musí doslova pretláčať a otierať hruďov o obité steny, pretože chodba je naozaj veľmi úzka. Časom si však každý zvykne. Konečne vystúpil na ulicu a nadýchol sa sviežeho vzduchu. "Blam!" ozvalo sa a oblohou preletela strela. Aj na to si pomaly každý zvykol. Je vojna. Začala sa už ani nevedno kedy, vlastne nik ani nevie, že je to výnimočný stav. Karl sa už narodil do vojny. Prešiel okolo mŕtveho chlapca, ktorý pred chvíľou volal na mamu a zišiel do podchodu. Dalšou úzkou chodbou sa pretlačil do velikánskej haly, kde sa hemžilo nespočetné množstvo ľudí. Vybral si čip a pristúpil k jednému z mnoha stánkov. "Dve červené tuby" zamrmlal. Chlapík v ružovom kostýme sa zohol a vytiahol dve červené tuby. "Váš čip" "Prosím." "Dovidenia". Vrátil sa k úzkej chodbe a predral sa naspäť na denné svetlo. "Musím zájsť za doktorom Nausim!" prebehlo mu hlavou a len tak-tak túto myšlienku zachytil v tom nepríjemnom hluku.

Kráčal pomaly. Nešlo mu o to dostať sa niekde rýchlo, čas už dávno nehral takú rolu ako pred tým. Uličky pozliepané z panelov. Tmavé smradľavé uličky. Karl prechádza okolo Ksionu veľkej brány do vonkajšieho sveta. Je to obrovský železobetónový komplex strážený asi tisíckou vojakov a množstvom obrnenej techniky. Odtiaľl sa môžete dostať takmer k všetkým hlavným uzlom Sarnasu. Tri obrovytánske čierne tubusy končiace v temej ničote, vchod do podzemnej časti. Premávajú tu akési vlaky. No vlaky, sú to skôr ozrutné neforemné kusiská hrubého pozváraného kovu. Do ich zhrdzavených útrop sa vôjde aj 1500 ľudí. Karl zastal pred jedným z tubusou. Na obrovskom betónovom priestranstve sa prchádza zopár ľudí. Je ešte skoro ráno, o takú pól hodinku sa tu nebude dať pohnúť. Toto je posledné miesto, kde ešte cez gigantické sklenné priečelie možno vidieť oblohu. Z tubusu sa zdvihol vietor. Prichádzal z útrob Sarnasu, bol mrazivý a páchol za skazeným motorovým olejom. Karl sa pozrel hore. Slnko práve vychádzalo. Popolavo čierna obloha horela zlou žiarou. Bola to žiara apokalipsy. Myšlienkami sa vrátil o pól hodinu skôr. Vybavila sa mu jeho izba na vrchu megafóbnej železobetónovej konšrukcie zarazenej hlboko do zeme. Len v jeho podkrovnej izbietke a tu, pred tubusom, sa dalo ešte zazrieť slnko. Ak samozrejme nepočítam množstvo priezorov, nachadzájúcich sa všade okolo hlavných ulíc, ktore ale nie sú väčšie ako tridsať krát deväťdesiat centimetrov..

Doktor Gris opatrne pristúpil k meravému nahému telu na drevenom dubovom kvádri. Malé okná boli pozakrývané rôznymi hrubými dekami a gubami. Miestnosť bola tmavá, stolné lampy boli sústredené okolo dubového stola. Vedľa sedel doktor Naum, pred sebou mal otvorený lap top a niečo do ňho písal. Ešte tam bola jedna čierna bakelitová škatuľa a ináč nič. "Tá neistota ma ničí.." povedal doktor Gris. "Musíme počkať, je to experiment, nedá sa nič robiť, v týchto ilegálnych podmienkach nemáme inú možnosť" odvetil mu Naum. "Čo keď to nevyjde a.." "A Karl zomrie?" prerušil ho Naum. Doktor Gris bol ticho. "No, potom budeme musieť dať zapravdu doktorovi Kendrovskému. "Cháp ma, mám pochybnosti.." "Musíme veriť, nič iné nám nezostáva.." "Toľko výskumov, a taký neistý je výsledok.." zúfalo vyslovil Gris. "A čo keď to bude fungovať?" položil otázku Naum. "Myslel si na to, čo ak Garaputra bude fungovať? Čo by to znamenalo? Pre nás? Pre ľudstvo?" Gris zdvihol hlavu. "Bojím sa oboch možností. Ale čo ma najviac trápi je, že som bol zbabelý na to, aby som to vzal na seba miesto Karla" "Karl nám nedal inú možnosť" "Áno, ale predsa, on má dve deti a ženu, ja som sám, ja som mal ležať na tomto stole" "Prestaň už, to už teraz nezmeníš" Bolo ticho Gris sa zohol nad ležiace telo a úplne zblízka sa zahľadel na Karlovu tvar. Naum sa vrátil k svojej práci. "To nemôže fungovať!" skríkol Gris. "Človek nemôže byť dobrý po požití akejsi zmesi bylín!" "Upokoj sa.." "NIE! Prečo by to príroda chcela takto, dá nám pod nos Garaputru a celý čas sa nám vysmieva, kým sa snažíme byť dobrí sami" "Už sme to preberali. Prečo by nás príroda chcela samých primäť k tomu aby sme boli dobrí, je to rovnako hlupe.." "To teda nie, ked k tomu dospejeme sami naspäť už nepadneme, ale keď nám k tomu pomôže droga ľahko skĺzneme späť" "Môže to tak byť, ale nemusí" "Musíme to skúsiť" "Nie! Nie.. Prečo sa s nami zahráva, prečo.. " "Možno nám Karl na to odpovie. Podľa všetkého by mal prejsť rôznymi stavmi halucinácií, snov a prežitých zážitkov. Všetko by si mal utriediť a uvidieť jasnú podstatu, bazálnu pravdu" "Predsa nemôžeme byť závislí od akejsi Garaputri!" Karl prešiel veľkým betónovým námestím a pristavil sa pri mladej peknučkej dievčine, ktorá stála opretá o obrovskú panelovú stenu obytného bloku. Zahľadená naľavo, do neznáma. Ruky za chrbtom. Sukna spustená na zem, kde prerážali malé zelené steblá trávy. Holá od pol pása na dol. Karl ju objal a oprel svoje pery o miesto odkiaľ vychádzal dievčinin hladký mäkký úzky krk.. „ No som tu..“ Muž v klobúku sa usadil, vrásky na jeho chudej bledej tvary sa poskladali do akejsi divnej grimasy. „Dúfam že máte pádny dôvod... viete, budit cloveka uprostred noci...“ „Pane...“ ozval sa doktor Naum,“ nastala istá... no ..komplikácia..“ „Komplikácia?“ muž v klobúku sa nahol nad dlhy kovový stôl, všetci v miestnosti vyzerali znacne rozrušene... „Komplikácia?... „ jeho hlas znel povýšenecky „ my sme svoju cast dohody splnili...“. „ Tým by som si nebol taký istý...“ opatrne dodal doktor Naum...jeho oci nesledovali muža v klobúku, boli nemo zapichnuté niekde do stola... „Prosím?... Páni...myslím si, že ste ma sem volali úplne zbytocne...“ muž naznacil pohybom tela že odchádza...“ Pokial viem všetko prebieha tak ako má, ako sme sa dohodli... „ HOVNO....“ zvrieskol generál, sediaci až úplne na konci, vymrštil sa zo stolicky a udrel pästou o stôl... „ ale ale...pán generál viete vôbec s kým rozprávate?“, muž s klobúkom sa postavil...“ ako sa opovažujete... Páni ja odchádzam.. .. „Tak to urcite..!.“ zvrieskol generál a pohybom ruky naznacil dvom vojakom stojacim v tieni aby priskocili k mužovi s klobúkom. „Sadnite si!“ Jeho tón zrazu zmäkol. Muž s klobúkom sa nepatrne krátky cas zdráhal, ale vojaci ho rýchlim pohyb prinútili sadnút... „co to má znamenat“ mužova tvár znacila vážne rozhorcenie „nechcete nám nieco vysvetlit?“ generálov hlas znel zrazu pokojne. Týcil sa nad miestnostou ako velký tien... „naozaj netuším o com hovoríte“, prehodí ležérnym tónom muž s klobúkom. „VÁŽNE?“ „Vy asi neviete o com rozprávate pán generál? Že? Lebo ja to neviem....“ mužov hlas znie vulgárne ironicky... „DOST“...zvrieskol generál...celá jeho majestátna, plešatá hlava ocervenela, zacal sa zadúšat a prskat... DOST...“ jeho päste z hrmotom dopadali na stôl...“ vy a ta cela vaša skurvena organizácia si myslite že náš môžete preštat...áno? seriem na to že už existujete tisíc rokov, seriem... Nás nepreštíte ...“jeho monológ prešiel do sileného kašlu...“Nepreštíte! pocujete...“ Nastalo hrobové ticho...ak by niekomu spadol špendlík tak by ho bolo pocut ako náraz prechádzajúceho vlaku... „ dobre, pán generál vyložme karty na stôl...“ muž s klobúkom sa postavil, dvaja vojaci mu nekládli žiaden odpor...i ked bol znacne vysoký teraz sa zdalo že narástol aspon o pol metra... „Páni?... nebudte smiešny...“ Kto vás chce preštat? My? Ha haha. Silený sarkasticky smiech..“ opakujem, my sme svoju cas dohody splnili... jeho hlas znel rázne.. ako hlas ucitela na základnej škole, ktorý vysvetluje malú násobilku. „ My sme to mali vyrobit... vy rozšírit... páni... co ste si mysleli? Chceli ste od nás vírus Posledného súdu.. vírus ktorý ocistí zrno od pliev... zahubí všetkých negrov, fetákov, homosexuálov, všetku lúzu, menejcennú rasu, všetkých asociálov, bezdomovcov, neprispôsobivých, všetkých neinteligentných bastardov, všetkých mrzákov, retardov, špinu sveta, každého, kto svojim genetickým materiálom nezodpovedá štandardu, všetkých ktorí spadajú do kolonky, ako vy vravíte - genetický odpad - .. „ Muž pomaly zacal krácat miestnostou.“... chceli ste suplovat evolúciu?.. že? Priviest ludstvo k výšim métam? A co ste si mysleli ?.. muž zrýchlil, pohol sa smerom ku generálovi...vo velkých oknách ktoré lemovali celu miestnost sa v ohromnej hlbke pod miestnostou rozprestieralo gigantické mesto...obloha farby ortutovej cerne...“ „ co ste si MYSLELI?... že VÁS sa to netyká... hahahah, že vy nie ste špina ..odpad.. presne to, co treba s tejto zemi odstránit? Presne to, pre co bol ten vírus stvorený? Dovolte aby som sa zasmial... muž podrástol ešte o pol metra jeho vráskavý úšklabok naplnil celu miestnost...“My sme vás chceli preštat? Ved my sme preštiavali už vašich pradedov...ved my vás preštiavame už tisíce rokov...muž nakloní svoju tvar ku generálovi, ich hlavy sa takmer dotýkajú... muž zaborí svoj temný pohlad hlboko do generálových ocí, on zbledol ako telo utopenca.“ Vírus pracuje presne ako ste cakali, presne do bodky, My nerobíme chyby...NIKDY....“ „DOST...“ zvrieskol generál, tak silne až mu preskocil hlas.... „ TY SVINA“ Generál vyzeral neprícetne, jeho oci horeli mútnym plamenom... „ Berte ho, berte toho skurvisyna“... dvaja vojaci vykonali sériu rýchlich krokov tak rýchlich ako výstrel jazyka chameleóna...muž v klobúku sa ani nestacil spamätat... Mocný úder a následné spútanie trvalo zhruba sekundu... „Ty svina... dobre, možno že to vaše skurvené bratstvo nepreštím, ale teba preštím urcite, to si píš...“generálov ukazovák bodol do mužovej hrude tak silo až mu to vyrazilo dych... generál si odkašlal... muž chcel nieco povedat ale vojaci ho rovnako rýchlo zacali tahat z miestnosti... „ A ešte nieco PANE... ver mi, že zomrieš skôr a vo väcších bolestiach ako ja...“ dodal generál

pokračovanie..

Matúš Gomolčák

Julián Bosák