Poviedka o vtáčikovi

Bol letný deň. Všade bolo teplo a dusno, a tak ľudia nerobili nič. Nanajvýš vylihovali na balkónoch, alebo pri vodnej nádrži za mestom. Tí najaktívnejší šli nakupovať do veľkého obchodného domu pod veľkým sídliskom. Pri parkovisku plnom áut bol malý kúsok lúky s tromi stromami. Ono, boli to skôr stromčeky. V ich korunách posedávali vtáčiky. Staršie ticho sedeli a sem-tam si našuchorili perie. No boli tam aj mladé, ktoré sa vyliahli len túto jar, a tak sa im zdalo sedenie príliš veľkou stratou času, ktorý sa dá využiť omnoho užitočnejšie.

Ešte včera, takto vysedávali na stromoch v lesíku pri vodnej nádrži za mestom. Dnes ráno sa však vybrali do mesta za väčšími možnosťami. Predsa len v meste sú miesta, kde sa potrava nehybne povaľuje a netreba ju pracne hľadať, a vonkoncom ju netreba loviť.

Ako som už spomínal, mladé vtáčiky nemienili ani v takýto teplý letný deň oddychovať. Obletovali tri stromčeky a zakaždým zašli ďalej. Takto poletovali a šantili až sa jeden z nich odrazu ocitol vo veľkej hale, do ktorej vletel, ani nevedel ako. Vystrašilo ho, že odrazu bol sám na úplne cudzom mieste. Zmätený narazil do niečoho mäkkého a spadol medzi plyšové medvedíky. Chvíľu ešte trepotal krídelkami. Napokon sa upokojil a podarilo sa mu vyliezť z veľkej krabica a zletieť na dlážku k polici s knihami. Stále nerozumel, čo to má všetko znamenať, no pod dojmami, ktoré sa na neho zovšadiaľ valili aj zabudol na strach a začal si toto zaujímavé miesto obzerať.

Bolo tam veľa ľudských nôh a veľa kovových vozíkov, ktoré sa vynárali spoza veľkých regálov plných tovaru a opäť sa za nimi strácali. Bolo tu príjemne chladno a tichú vravu ľudí dopĺňala príjemná hudba. Vtáčik neisto stál na klzkej dlážke a kýval s hlavičkou na všetky strany.

Pri polici stál malý chlapček, ktorý si prezeral veľkú knižku. On jediný si všimol vtáčika. Položil potichu knižku naspäť medzi ostatné a pomaly sa pohol smerom k vtáčikovi. Už bol skoro pri ňom, keď sa vtáčik skokom otočil, prikrčil a vzápätí uletel. Koleso vozíka, ktorý tlačila dôležito sa tváriaca pani ho minulo len o vlások. Chlapček sa rozbehol a stratil sa medzi regálmi.

Vtáčik vyletel tesne pod strop a sadol si na veľkú rúru, z ktorej mal výborný výhľad. Ľudia chodili sem a tam a z plných regálov si vkladali veci do košíka. Potom sa s plným košíkom premiestnili k špeciálnym priechodom, kde pre vtáčika robili nepochopitelné veci. Zdalo sa, že za veci, ktoré si odnášajú dávajú za výmenu akési papieriky a pliešky. No vtáčika pomýlilo, že niektorí dávali za jednu vec viac papierikov, ako iní za plný košík. Celé to vyzeralo veľmi exoticky.

Potom sa vtáčik premiestnil na iné miesto, kde boli veľké sklenené krabice s rybami, ktoré nehybne čakali na to, kedy si ich niekto vyberie, zabije a položí medzi iné veci do svojho košíka. Bolo to smutné miesto a vtáčikovi sa zachcelo z tohto miesta odísť. Nevedel však ako. V tom zazrel malý kúsok oblohy, ktorá presvitala cez strop. Rýchlo vyletel, no narazil do okennej tabule a znovu padol medzi plyšových medvedíkov.

Odkedy sem vletel ubehlo už dosť času a vtáčik vyhladol. Zistil však, že potravy je tu viac ako dosť. Na jednej z políc, ktorých tu bolo neúrekom boli samé rohlíky. A od výmyslu sveta. Vyhliadol si najmäkkší a najchrumkavejší a začal do ňho ďobkať. Odohnal ho však akýsi pán, ktorý sa od ostatných dosť lýšil. Nemal košík a vôbec ho nezaujímali veci v regáloch. Pravdaže do tej miery, kým k nim nepriletel vtáčik. Vtáčik zostal hladný a nevedel pochopiť, prečo si nemôže pochutiť na rohlíku, ktorých tam bolo tak veľa. Bolo ich tam toľko, že by stačili pre celý kŕdeľ takých, ako je on. Čo kŕdeľ, sto kŕdľov. A možno aj viac.

Napriek tomu, že tu bolo toľko potenciálnej potravy ostal vtáčik hladný. A tak začal hľadať východ, ktorým by sa dostal späť k svojim kamarátom vonku. Sledujúc vchádzajúcich a vychádzajúcich ľudí našiel veľkú sklenenú bránu, ktorá však nebola vždy otvorená. Vtáčik sa však podujal na riskantný krok. Zletel na zem medzi dupotajúce nohy a rachotiace vozíky plné vecí.

Dvere boli zavreté. Vedel, že musí vyletieť v pravý čas, hneď ako sa dvere otvoria. Vozík sa priblížil k dverám, ktoré sa otvorili. Vtáčik sa v momente prikrčil a vyletel. Vozík cúvol a dvere sa zavreli. Zachytili vtáčika rovno medzi nimi. Zaznamenajúc malý odpor sa znovu otvorili a vtáčik padol mŕtvy na zem. Zavadil o ňho pán svojou starou topánkou a nevedomky ho odsunul do rohu vestybuly obchodného domu.

Prešlo tadiaľ veľa ľudí, no všimol si ho až malý chlapček s veľkou knižkou, keď vychádzal so svojou mamou. Zobral vtáčika do svojich malých rúk a vyniesol ho na malú lúku s tromi stromami pri veľkom parkovisku. Odvtedy tam vtáčiky prídu len raz za rok, aby si spomenuli na ten teplý, letný deň.