Main Concept

(Filmovať, filmovať, filmovať.

Filmujem, teda som.

Filmujú, film, filmári, filmovanie...)

Dievčina je fanúšikom filmu. Scény z filmu.

Ide na točenie s bratovým kamarátom.

Spí a unesú ju/sen.

Dochádzajú na miesto.

Točí sa.

Scéna z filmu.

Reál po točení, rozprava o filme.

Po čase, pripomenutie. Záujem. Zistenie neočakávaného. Pátranie. Vrchol. Záver.

Natočené podľa skutočnej udalosti.

„Jedna vec je liečiť si filmom svoje choroby,

druhá je prenášať ich na iných.“

Dievčina spí na pohovke vo veľkej presvetlenej obývacej izbe. Zapnutá je veľká telka pred ňou, bežia správy. Je tam nízky stolík s pohárom a miskou s ryžou. Muž prechádza po izbe a niekam sa chystá. Napokon pristúpi k nej a jemne ju preberie. Bez slova idú von z bytu, dolu schodmi. Nasadnú do drahého auta. Ona dozadu. On šoféruje. Cestou pristúpi ďalší muž vedľa muža za volantom. Dievčina spí. Je noc. Len miestami vníma svetlá lámp a rozhovor mužov.

Zastanú. Dievčina sa preberie, trochu sa nadvihne a vidí rady lámp, niekde v diaľke vidno logo supermarketu. Muži odchádzajú nakúpiť. „Ostaneš v aute?“ opýta sa jej jeden z nich. Dievčina prikývne. Zaspí znovu. Okolo auta kde tu niekto prejde. Ona to sem tam vníma. Počuje nejakú hádku, dieťa plače. Štartovanie motora. Hrkot košíkov. Preberie sa na to keď sa jej zazdá, že niekto prebehol po kapote auta. No vidí len ako si dopredu nasadajú dve postavy. Znovu zatvorí oči.

Cesta plynie potichu. Len motor ticho pradie. A už aj svetiel je menej. Opäť stoja, motor beží. V aute je chladno. Predné dvere sú dokorán pootvárané. Dievčina sa nadvihne. Vidí dvoch mužov stojacich v svetlách auta na ceste hádajúcich sa. Divčina spozornie. Snaží sa vidieť mužom do tváre. Po chvíli zistí, že to nie sú jej známi. Prepadne ju strach. Oni sa pohnú k autu. Ona nešikovne v rýchlosti prekračuje predné sedadlá. Šliape na plyn. Pretočí motor a rýchlo opúšťa miesto s otvorenými dverami priamo cez stojacih mužov. Vzápätí schádza z cesty.

Dievčina leží so zaviazanými očami a rukami na matraci opretá o stenu v dobre osvetlenej miestnosti. Skúma svoj stav. Je rozrušená. Zhlboka predýchava. Otáča hlavou na strany snažiac sa zachytiť zvuky. Po chvíli sa trochu ukľudní. Počuje tlmený rozhovor. Snaží sa postaviť. No nedarí sa jej to. Rukami sa snaží uvoľniť si pásku, ktorá ich zväzuje. Znovu sa skúsi postaviť, no spadne a zosunie sa z matraca na holú zem. Opäť začne zhlboka predýchavať. A skúma, či niekto nepríde upozornený šramotom. Nič. Iba ten tlmený rozhovor. Posadí sa a presunie sa k stene. Popri nej sa posúva do strany. Zrazu narazí do malého stolíka a prevrhne umelohmotný pohár. Zacíti tekutinu. Veľmi sa preľakne. Víde z nej krátky výkrik. Zhlboka predýchava. Cíti vôňu. Na stolíku sú kvety. Opatrne obíde stolík. Presúva sa popri stene. Stolík bol v rohu, takže potom, čo hovor prichádzal z jej pravej strany, teraz je oproti nemu. Narazí na ďalší predmet. Zisťuje, že je to televízor. A vedľa je video páska. Blíži sa k ďalšiemu rohu. Pomaly si tvorí predstavu o miestnosti. Je tam záchodová misa a misa s vodou. Chytá ju ďalšia vlna strachu. Pomaly ide ďalej a to načo natrafí ju úplne vydesí. Človek. Prebudí človeka. Začne kričať. rýchlo sa snaží postaviť, dostať sa ku svojmu matracu preč od človeka. „Čo chcete!? Pustite ma!“ Narazí na stolík uprostred miestnosti. Rukami zacíti varenú ryžu, ktorú rozsypala z taniera na stolíku. Druhý človek v miestnosti je tiež zviazaný. Neodpovedá. Dievčina sa dostane až k proťajšej stene a ďalej sa pokúša dostať odpovede na otázky, ktoré ju momentálne zaujímajú. Ale človek je ticho. „Rozviažte ma!“ Človek sa k nej pomaly začne presúvať. Ona počuje šuchot. „Čo chcete, nepribližujte sa, nechajte ma!“ Zastane. Po chvílke sa opäť nemotorne pohne k nej. „Nie, choďte odomňa!“ Muž sa snaží vydávať nejaké zvuky, ale dievčina počuje len tlmené huhňanie. Spozornie. Napokon sa k nej znovu pohne, ona ho nechá. Dotkne sa jej. Zisťuje, že tiež je zviazaný, navyše má zaviazané ústa. Z vonku stále dolieha tlmený rozhovor.

(podobné fragmenty v reály a v sne)

Sedia vedľa seba. Zviazaná dievčina a zviazaný muž. „Rozviažem vás.“ „Mh.“ Začne sa ústami snažiť roztrhnúť pásku na mužových rukách. Podarí sa jej to. Muž má rozviazané ruky. Dá si dolu pásku z úst aj očí. Rozviaže si nohy. „Rozviažte ma.“ Muž sedí oproti dievčaťu. Rozviaže jej nohy. Potom prestane. „Čo je? Pokračuj!“ Ticho. Muž si sadne na svoj matrac a díva sa na dievčinu. „Tak čo je s tebou?! Rozviaž ma!“ Zúri, potom plače. On k nej príde a snaží sa ju utíšiť. Ona sa bráni, neskôr stráca sily brániť sa. A vyčerpaná, vydesená zaspí zviazaná v jeho náručí.

Ležia v objatí. Ona sa zobudí. Po chvílke si spomenie v akej je situácii a silno pokúše muža vedľa nej. „Aj! Čo robíš!?“ Rýchlo vstane. Ide k mise s vodou, aby si opláchol ranu. „Chceš piť? Alebo si hladná?“ Ona mlčí. Oblizne krv z pier. „Daj mi dolu pásku z očí.“ Muž sa otočí smerom k dverám. Po chvílke k nej pristúpi a dá jej dolu pásku. Stále počuť v pozadí tlmený hovor. Ona sa porozhliadne po miestnosti. Teraz vidí aj stenu s dverami. „Ešte ruky.“ Muž pokýve nesúhlasne hlavou. „Prečo? Čo chceš so mnou? Veď sme v rovnakej situácii.“ Príde k nej s miskou ryže. Ponúkne ju ryžou. „Rozviaž ma.“ Pobozká ju. Ona sa zamračí. On ju skúmavo sleduje. Napokon jej ruky rozviaže. „Kto si? Prečo sme tu? Skúšal si dvere?“ Skúša ich otvoriť. „Hej! Pustite nás!“ „Volám sa Peter. Som študent.“ „Nevideli sme sa už niekde?“ Opýta sa ona. „Neviem čo to má znamenať. Ja som tu bol už včera. Teba priniesli dnes ráno. Dlho si spala. Potom som zaspal aj ja.“ „Ako vieš, že som spala?“ „Nehýbala si sa, nepočul som žiaden šuchot.“ „Kto nás sem zavrel?“ „To netuším.“ Pozrie sa na pásku. „Čo je na nej.“ Muž príde k televízoru a zapne ho. Vloží pásku do videa a pustí ju. Ona leží zviazaná na svojom matraci, muž zviazaný na svojom. „Lost highway.“ „Čo?“ opýta sa muž, akoby nerozumel. Nevidel si Lost highway? Film od Lyncha.“ „Od Lyncha? Nepoznám.“ „Niekto si z nás robí srandu. Tam je kamera?“ Pozrie sa smerom hore k okienkam. „Hej! Je to trápne! Otvorte!“

Čas plynie. Ryža je zjedená. Spia. Keď sa zobudia na stole je jedlo v mise vymenená voda a pri telke ďalšia kazeta. Ona sa zobudí. Prekvapená budí Petra. „Peter, Peter boli tu, kým sme spali. Aha.“ Peter si pretrie oči. Pustia sa do jedla. Peter pustí ďalšiu kazetu. Spia každý na svojej matraci. Do miestnosti vôjde muž s jedlom, ktoré jedia, vyberie malú amplku a niečim jedlo poleje, položí na stôl. Prestanú jesť. „Čo to bolo?“ Dievčina ovoniava tanier. Pozrie sa smerom k okinkam. „Prestante! Pustite nás von!“ Obaja zaspia priamo za stolom.

Zobudia sa. Ona za stolom, on na svojom matraci. Pri telke je ďalšia kazeta. Ona si ju všimne a začne vzlikať. „Prestante už! Pustite nás. To nemôžete!“ Peter pustí pásku. Spia za stolom. Peter sa zdvihne a odíde z miestnosti. Dievčina sa naňho preľaknuto pozrie. „Pusti to ešte raz! Ako to spravili?! Peter!“ Peter preglgne. „Dvere sa dajú otvoriť. Za nimi je ďalšia miestnosť. Sú tam dvere, ale zamknuté.“ „Prečo si mi to nepovedal?“ „Bol tu kým sme spali. Zobudil som sa nato ako vyšiel dverami. vstal som a skúsil ich, lebo som nepočul zamykať.“ „Prečo si ma nezobudil?“ „Za tými dverami je ešte niečo.“ Vstane. Ide k dverám otvorí ich. Prekĺzne a zatvorí za sebou. Zamkne. „Peter!“ Priskočí k dverám a zúfalo sa ich snaží otovriť.

„Čo odo mňa chcete?!“ Dá dolu zo stolíka jedlo. Snaží sa z vecí v miestnosti postaviť si niečo po čom by sa mohla dostať k okienkam. Za oknami je deň. Zosunie sa späť. Sedí a kýve sa. Neje. Zaspí. Zdá sa jej, že niekto vošiel do miestnosti. V miestnosti je ale prvý krát tma. „Hej!“ Postaví sa a intuitívne priskočí k dverám otvorí ich. Za dverami je miestnosť plne osvetlená, navyše jej do očí svieti svetlo lampy. Dvere za ňou sa zamknú. Po chvíli si zvykne na svetlo a je v takej istej miestnosti len akoby zrkadlovo obrátenej. Pri videu je o kazetu viac. Pustí ju. Ona spí schúlená na matraci. Traja muži stoja pred stenou. V strede Peter. „Teraz mu odrežeme hlavu.“ Kamera zazúmuje a jeden z nich veľkou mačetou reže Petrovi do krku.

Nejasné obrazy, svetlá lámp, rozhovor. Dievčina sa zobudí na zadnom sedadle auta. Vpredu sedia dve postavy. Ostražito sa obzerá, snaží sa uistiť, že tých vpredu pozná. Situácia je úplne normálna. Idú v aute nocou. Pomaly sa upokojí. V rádiu idú správy.

Dorazia k chate. Znútra ide hudba. Muž, ktorý šoféroval niekomu volá z mobilu. O chvíľu sa otvoria dvere. Stojí tam ďalší mladý muž. „Poďte ďalej.“ Vôjdu dnu. „O čo dnes pôjde?“ „Najprv taký krátky rozhovor.. a sex.“ „Sex?“ Zasmeje sa. „Zložte sa. V pohode. Zoznámte sa.  Toto je Lucia.“ „Oliver.“ Predstaví sa muž sediaci v kresle. „Vy sa poznáte.“ Posadajú si okolo stolíka. „Tu je scenár.“ Oliver si balí jointa. „Dáte si?“ Lucia si pozerá scenár. „To je len text.“ „Hej ostatné vydžemujeme.“ „Aha.“ „V pohode si to prečítaj a pôjdeme.“ „Rozumieš všetkému.“ „Čo je to kaduceus?“ „Nevieš? To je taký prastarý artefakt, ktorý má moc konať dobro, ale zároveň musí človek vykonať adekvánte k tomu dobru aj zlo. Tí hadi lekárnícky.“ „Aha.“ „Môžme ísť?“ „Počkaj ešte to neviem.“ „V pohode to uhráme. Improvizuj, hlavne zachovaj ducha tej scény. To bude dobré.“ „A ako to súvisí s ostatným filmom, aby som si to vedela predstaviť.“ „To ťažko takto povedať, lebo to sú také obrazy, mozaika. Vieš a máme veľa tých obrazov, záleží od záverečného strihu.“ „A aspoň o čom to bude?“ „O čom je Bethoven, Mozart, Picasso? Chápeš.“ „Aha.“ „No môžeme?“ Oliver zoberie kameru. Lucia sa postaví. „Môžem byť takto?“ „Jasne v pohode.“ „Maťo ty vieš čo máš robiť.“ „Jasne.“ „Kľudne povedz kedy môžeš a pôjdeme.“ „Musím vás varovať..“ „Počkaj počkaj, najprv povedz, lebo som nemal zapnutú kameru.“ „Aha. Som pripravená.“ „Idem.“ „Musím vás varovať. Matka už vie o Gambale, ale nikto sa zatiaľ neodhodlal hovoriť o tom.“ „Ako to? Čo chcú títo ľudia. Prešli sme toľkými kláštormi.“ „Prepáčte. Videla som záznami, sú tam vety, ktoré by vás rozrušili. V kláštoroch o vás nemajú dobrú mienku. Radšej skon..“ Zabrepce sa. „Prepáčte.“ „V pohode, v pohode, dobré to je, mohla si pokračovať to sa postrihá potom.“ „Mh.“ „Takže idem od začiatku?“ „Môžme.“ „Idem.“ „Musím vás varovať. Matka už vie o.. Ešte raz.“ „Idem ďalej.“ „Musím vás varovať. Matka už vie o Gambale, ale nikto sa zatiaľ neodhodlal hovoriť o tom.“ „Ako to? Čo chcú títo ľudia. Prešli sme toľkými kláštormi.“ „Prepáčte. Videla som záznami, sú tam vety, ktoré by ste neradi.. Ináč to bolo.“ „Ale kľudne použi aj iné slová, len zachovaj ducha scény. Pôjdeme po replikách, aby sme to zrýchlili, okej? Ty si ako na tom?“ Spýta sa Olivera. „V pohode.“ „Idem.“ „Musím vás varovať. Matka už vie o Gambale, ale nikto sa zatiaľ neodhodlal hovoriť o tom.“ „Ako to? Čo chcú títo ľudia. Prešli sme toľkými kláštormi.“ „Dobre. Pozrite si ďalšie vety a pôjdeme.“ „Prepáčte. Videla som záznami, sú tam vety, ktoré by vás rozrušili. V kláštoroch o vás nemajú dobrú mienku. Radšej skončite s pátraním. Kaduceus je vraj už aj tak zničený.“ „To nie je pravda! On, by nás predsa nehnal do takého šialenstva, keby Kaduceus neexistoval!“ „On je už tiež mŕtvy, vidno, že ste úplne zaslepený jeho klutom.“ Ticho. „Výborne! Pokračujte.“ „On sa vrátil, už celé dva mesiace sa skrýva, čaká vás.“ „Cut! V pohode, dáme to ešte raz. Teraz sa trochu vybičujte okej?“ „Mh.“

Maťo privedie Luciu za Marcelom. „Počul som o zvláštnych praktikách, pred mojim návratom. Vraj experimentujete s nervovým tkanivom. Receptory majú ale svoj prirodzený prah citlivosti, ktorý keď prekročíte, spôsobíte skrat.“ „Nemôžem tomu uveriť, vy ste nažive? Videla som zábery..“ „Podte, a presvedčte sa, presvedčťa ma, že vaše experimenty sú úspešné..“ Marcel jej vyhrnie sukňu nad kolená. Pod klenom má lucia zvláštny vzor. „Nebude vám to vadiť, však nie.“ Začne jej oblizovať vzorku. Lucia prevráti oči dozadu, pár krát vzdychne, trochu ňou cukne a klesne k zemi. Po chvílke prehovorí. „Nemôžem uveriť, že ste nažive, že som nažive.“ „Oukej.“

Všetci sedia za jedným stolíkom. Hraje hudba. „Marcel, mali by sme natočiť už niečo poriadne, toto nikam nespeje.“ Povie Oliver. „M, mi to príde už stále také isté. Nejaká podivnosť bez náveznosti na ostatné, bez zmyslu.“ „Ale to je ako abstraktný obraz, to nemôžeš takto brať.“ „To je také alibistické, toto hovoriť. Mne to príde, akoby ti šlo len o inscenovanie podivností pre vlastné vzrušenie z neho.“ „Veď o tom je film predsa.“ „Dobre, priznávam, že zo začiatku to bolo zaujímavé, ale už to stráca tú atmošku, točíme sa na jednom mieste.“ „Aj ten spôsob toho točenia. To je úplne naslepo. Mali by sme si dakedy už aj niečo pripraviť dopredu. Premyslieť, prečo tak, aby každý vedel.“ „Ale tým sa stratí práve tá jedinečnosť tohto štýlu.“ „Ale kam to vedie? Už štyri, či päť rokov točíme, šaškujeme takto pred kamerou a nedáva to zmysel, vôbec tie scény nesedia, materiál je roztrúsený, stráca kvalitu, zvuk je úplne zanedbaný.“ „Ale veď to nie je normálny film.“ „Tak aspoň niečo zmenme, trebars naozaj niečo urobiť, aby to bolo aspoň autentické a tá náhodná kamera, aby mala opodstatnenie.“ „Akože zaplatiť nejakému bezďákovi, aby trebars znásilnil Luciu?“ „HHH.“

(debata o Filme)

Buli, tráva, LSD. Nejaké reči. Tma, svetlo, tma.  „To už je streda?“

O rok. Lucia s kratšími vlasmi sedí na zadnom sedadle auta, ktoré stojí na parkovisku supermarketu. Je deň. Chvíľu len tak sleduje dianie okolo. Vedľa v aute sa miluje dvojica. O chvíľu prichádza jej brat s nákupom, sadá si za volant. Štartujú, odchádzajú. „Počkaj, počkaj. Zastav prosím ťa.“ „Čo je?“ „Toho chlapíka odniekiaľ poznám.“ Ukazuje na muža sediaceho v aute, on naštartuje a ochádza. Sleduj ho. Sledujú ho. „Čo s ním. Mohla si vystúpiť a ísť za ním.“ „Niesom si istá, či je to on.“ „A už si?“ „Mám taký zvláštny pocit.“ „Čo tým myslíš.“ „On sa mi sníval. Myslím, že pred tým som ho nevidela. Je tomu asi rok, bol to taký zvláštny, veľmi živý sen. Taký lynchovský.“ „Ale neblázni, ideme domov.“ „Nie, nie, sleduj ho.“ Peter zastane pred domom. Vystúpi, vezme si nákup a vchádza do brány. Lucia vybehne z auta. No nestihne vôjsť dnu, brána sa zavrela. „No čo? Spokojná? Čo robil v tom sne.“ „Boli sme unesení, zviazaní v takej miestnosti a niekto nás natáčal.“ „Mh, ideme už?“ „Dobre.“ Cestou autom sa jej vybavujú nejaké fleše.

Večer sa vracia pred ten dom a sleduje okná. V jednom z nich sa mihne Peter. Vystúpi, zazvoní na zvončeky. „Prosím.“ „Roznášam letáky, otvorte mi prosím.“ Ozve sa bzučiak ona vôjde. Ide výťahom na poschodie, na ktorom ho videla. Výťah zastane, Lucia vystupuje. Dvere bytu sa otvárajú, Peter zbehne schodami. „Peter!“ Peter zastane. „Áno?!“ „Voláš sa Peter?“ „Koho hľadáte?“ „Nespomínaš si na mňa?“ Peter je trochu v rozpakoch. „Mal by som?“ „Nestretli sme sa už niekedy?“ „Neviem, nespomínam si, kto si?“ „Lucia, prepáč, je to divné, ale snívalo sa mi s tebou.“ „So mnou?“ „Áno.“ „Bolo to zvláštne vzrušujúce.“ „Aha.“ „Prepáč asi to nie je celkom normálne, ale bol to silný sen a keď som ťa videla, vrátil sa mi a musela som ťa vyhľadať. Nehnevaj sa. Asi sa ponáhľaš, nebudem ťa zdržovať.“ „V pohode, rád som ťa spoznal. Musím bežať, prepáč.“ „Ahoj. A nehnevaj sa.“ „V pohode!“ Podíde k oknu a vidí ako Peter vybehol z brány a stratil sa v tme. Zíde dolu. Nasadne do auta. Pozrie sa na Petrove okno, svieti sa u ňho. Víde. Na dverách je menovka Dušan Király. Klope na dvere, nič. Zíde a ostane v aute. Zaspí. Zobudí ju mobil. „Lucia, kde si? Potrebujem auto, príď.“ Lucia štartuje a odchádza.

Na druhý deň ráno príde k Petrovi a klope na dvere. Za dvermi počuť hudbu. „Kto je?“ Pozrie cez hľadáčik. „Lucia, včera sme sa stretli na schodoch. Otvorí jej nejaký chlapík. „Ty si Dušan?“ „Hej.“ „Nemáš brata?“ „Mám, prečo?“ „Petra?“ „Hej. Nie je doma.“ „Ja som Lucia, mali sme sa stretnúť.“ „Aha, ale on šiel skoro ráno preč.“ „Kam?“ „Asi točiť s kamošmi film.“ „Aha.“ „Mohla by som ho tu počkať?“ „Keď chceš.“ Sedí v obývačke. Vstane pozerá si kazety pri videu. Na niektorých je označenie MARCELOV FILM. Pustí si ich, je tam materiál z točení. Narazí na záznam miestnosti s dvomi zvaiaznými postavami. Značne ju to zaujme. Vstane vezme pásku. „Dušan, vieš čo, pozdrav ho od Lucie, musím ísť.“ „V pohode. Maj sa.“

Doma. „Julo, to nebol sen, ja som sa stým chlapíkom naozaj stretla. Pozri, mám pásku. Predstav si tiež točil s Marcelom a ty si ho nepoznal.“ „Lucia, počkaj.“ „Pozri, bola som unesená, zviazaná. Ale vôbec si nepamätám ako sa to stalo. Myslela som, že to bol sen cestou k Marcelovi na točenie. Išla som s tebou a Matúšom v aute.“ „Na obrazovke sa záznam dostane na miesto, kde Marcel Luciu znásilňuje kým spí.“ „Lucia..“ „Julo..“ „Lucia, Marcel s tým už skončil.“ „Toto mi vysvetli.“ „Boli sme v tom všetci, Marcelov film sa stával nezaujímavým, bolo to treba oživiť, niečim ozajstným.“ Lucia je ticho. Pozrie na Jula. Pozerá na obrazovku. „Marcel, chcel aby to bolo skutočné.“ Lucia sedí. „Kde je?“ „Marcel ušiel do lesa.“ „Musím ho nájsť.“ „Ale ja neviem kde je.“ „Julo, ja.. Ja naozaj neviem, ako si to mohol dovoliť. Bola si na drogách, malo to byť ako sen.“ Lucia sa díva do do steny. „Peter s ním ešte točí.“

Klope Petrovi na dvere. Drží kazetu. Peter sa dovtípi. Idú do lesa.

Peter ju dovedie k jaskyni. „Tu je.“ „Ahoj Marcel.“ Marcel gúľa očami. „Videla som kazetu, na ktorej si ma znásilnil.“ Marcel sa škľabí. „Musíš ten film dokončiť!“ Obaja sú prekvapení. „Musíš to dokončiť. Je to výpoveď. Výpoveď o dobe ktorú žijeme, bez hodnôt, lásky a citu. Čistá vizuálna perverzia.

+ monológy len tak v tme nejaké postavy, kľud, statickosť systému. Každý si niečo pripravý, o čom bude chvíľu hovoriť, aby to malo ducha filmu, pomalý rytmus, pôjde do zavretej miestnosti, tam si zapne kameru, nahrá svoj preslov, tak, že nikto nebude vedieť, kto, čo povedal, až keď skončíme s natáčaním. Vlastne natočiť by sa to mohlo až na konci. To by sa potom prestrihávalo s dejom.

túžba po poznaní za každú cenu

rozmyslieť si, čo sa kde bude točiť..

na Matúšovej chate môžeme dať pivnicu, točenie a scény.

(dievča

Posadnutá filmom. Závislá na filme. Uniká pred svetom k filmu. Prečo? Lebo má veľmi stereotypný zabehaný život, pohodlný, so stereotypným vzrušením, ktorý ju ale frustruje. To znamená, že: Má bohatých rodičov, má šráca, má prácu len aby sa nepovedalo. Nič z toho ju ale neuspokojuje. Všade sa snaží zachádzať do extrémov.)

second version

Nočné mesto. Súloží s priateľom v centre (pred kinom), okolo chodia ľudia, ona sa uspokojí, odbehne kúsok, on bezradne zapína nohavice. Potom sedia v bare sú ticho. Keď on odbehne na toalety, ona zaplatí drahý účet a odíde domov. Býva u rodičov. Má brata. Všetci spia. Zapne si počítač. Nabehne jej odkaz o novom teaseri. Hlavou jej prebleskne výjav ako súloží s priateľom na ulici a blíži sa k nej pavúk. Vedľa nej stojí postava. "Nebojíš sa?" "Pavúkov sa nebojím." "V jedinom uštipnutí vypustí toľko jedu, že za pár sekúnd sme mŕtvy obaja, ty aj tvoj priateľ." Klikne na link (ruka=pavúk, klik=uštipnutie). Na obrazovke naskočí prehrávač, za ním stránka s ďalšími teasrami. Nasadí si sluchátka. Teaser. V teasri je postava z predstavy. V podivnom rozhovore hovorí s inou postavou o tom, že ich dielo sa stáva skutočnosťou a naopak. Že byť v diele je reálnejšie ako byť mimo neho, že byť v diele je podstatnejšie ako byť mimo neho, napĺňajúcejšie, vzrušujúcejšie, krásnejšie.

Spí. Zobúdza ju brat skoro ráno. Musíme ísť. Dá jej šálku. Ona v polospánku vstane a idú do auta. Ide rádio. Cesta ubieha, ona je v polospánku. Stoja, brat sa pýta na cestu. Idú po lesnej ceste. Stoja. Znovu idú. Vpredu už nesedí brat. Ona je zviazaná. Tma len zvuky.

Haluška o únose. (v skutočnosti ju len zoberú, aby natočili jej znásilnenie) Vychádza zo skutočnosti (správy, rozhovory, šálka, súlož s priateľom)

Idú v aute. Stoja pred domom. Je sama v aute. Zobúdza sa. Brat stojí pri dome a s niekym sa baví.   

-natáčanie- v rámci buli sa pripomenie sen

Má nový teaser. Klikne. Scéna s nehybným telom dievčaťa. Jej sa niečo nezdá. Zväčší si obraz a zisťuje, že je to ona. Pripmenie sa jej sen.

Zobudí priateľa (tretieho), aby ju odviezol do toho domu.

Tam nájdu len kameramana  a potvrdí sa jej skutočnosť o únose. (celý záznam + znásilnenie?)

Kameraman ich zavedie za Režisérom.

Režisér len gúľa očami a škľabí sa, ona mu povie : "To čo robíš je choré.. ale chcem, aby si to dokončil..

- lebo chorá je spoločnosť "

(Strižňa. Film natiahnutý v strihacom programe.) Obraz zamrzne, objaví sa na ňom okno RENDERING, kamera sa vzďaľuje, v miestnosti je ona. Spí. Režisér si sadne k nej. Kamera dojazdí na jeho oči, ktoré zavrie. Koniec.

(talent je vtedy, keď ťa podvedomie navádza na tie správne riešenia)

narkotiká, filmy, sny, sex, nuda